Bezprostredne nepotrebná spotrebná štatistika

Dosiahnuť portugalské pobrežie Atlantického oceánu z Bratislavy vyžaduje buď 300 litrov bezolovnatého benzínu a 6 dialničných nálepiek, alebo: 52 dní, 51 nocí, 5kg musli so sušeným ovocím, 30 broskýň, 15 banánov, 3kg hrozna, 3 balenia hroznového cukru, 80 paradajok, 10 cibúľ, cesnak, sušenú bazalku, 1kg cukru, 200g soli, 100g instantnej kávy, 5kg čokoládových keksov, 40 chlebov rôznej veľkosti a všemožných farieb a vôní, 8kg syrov najprapodivnejších konzistencii, 2kg salámy, 15 instantných polievok, 2kg kus-kusu, 2kg cestovín tvarov od výmyslu tohto sveta, 8 šalátových uhoriek, 1kg mŕtveho tuniaku, 1kg plávajúcich sardiniek v rastlinnom oleji, 5 konzerv prekvapení a nejedlého hotového jedla, 1kg olív, 70 litrov ovocných džúsov, 200 litrov vody, 10 litrov piva, 3 litre vína, 3 litre sangrie rôznej teploty, pohostinnosť okolitej vzorky ľudstva, priehršt odhodlania, vytrvalú tvrdohlavosť a chuť žiť.

Toto umožní chtivému cestovateľovi prejsť 4150 kilometrov pri priemernej rýchlosti 19km/h za 220 hodín a uzrieť tmavomodréhlbiny nekonečného Atlantiku.

Ako to celé skončilo

27. augusta 2008 o 11:36am som uzrel Atlantik. Vdychujem slaný vzduch, do uší preniká burácanie nadmerných bielospenených vĺn od veľkej Ameriky, pozorujem žiadostivú nekonečnosť západu horizontu, ech, červené víno, čierne olivy a biela múka na chrumkavom chlebe, čítam Kerouacove poviedky a prežívam svoj vlastný sen.

O tom, čo bolo zajtra a bude včera

Večer sa skláňa pred neutíchajúcim vetrom od Atlantiku, necháva priestor bezoblačnej noci a s ňou oceánický chlad, ráno omámené bezprízornou hmlou, clivú sivotu strieda opäť to nekonečné slnko - a ako sa dni otáčajú okolo svojej osi, východy slnka sú čoraz ostýchavejšie a západy naliehavejšie - vo vzduchu tušiť neúprosný koniec leta - zvykol som si na rytmus prírodného sveta a pokoru pred živlami - nechávam sa unášať vetrom, kryjem sa pred slnkom, ovlažujem sa vodou a ohrievam ohňom. A odpočívam na zemi. Každý deň.

Na Západe takmer nič nového

A tak som prišiel do krajiny v zaprášenom rohu Európy, ktorá žije viac zo vznešenej minulosti ako rozpačitej prítomnosti, dala svetu svetových moreplavcov a dáva korok a olivy a topánky a sladké víno a hŕbu otáznikov, opätujem nesmelé pohľady Portugalska, bojujem s dedičstvom babylonskej veže snažím sa rozumieť ale nejde to, tá reč je príliš vzdialená ako oceán, vidiek a znovuvzkriesené vrakoviská, pijem číru vodu putujem krajinou nových veterných mlynov borovicových lesov nemilosrdne prerezanú riečnymi dolinami tvaru V, ktoré na rieky dnes len spomínajú.